Husári v rusku 1812

08.08.2012 07:48

Husári pod taktovkou Napoleona Rakúsky expedičný zbor v Rusku roku 1812 Písal sa rok 1812. Napäté vzťahy medzi Francúzskom a Ruskom sa zhoršovali. Pokusy o zmierenie stroskotávali na otázke Poľska, obchodných sankcií a na cárových ambíciách týkajúcich sa Balkánu. Celá Európa sa obávala novej vojny. Aj habsburská monarchia musela hľadať cestu medzi dvoma súperiacimi veľmocami. Porážka v piatej koaličnej vojne roku 1809 prinútila Rakúske cisárstvo prijať prímerie a uzavrieť schönbrunnský mier, ktorý ho z pozície veľmoci odsunul na druhú koľaj. Strata území na pobreží Jadranského mora, odstúpenie časti Haliče a Krakovska v prospech Varšavského veľkovojvodstva a zredukovanie habsburskej armády na 150 000 mužov obmedzili rakúsku moc a vplyv.

 

SPOJENECKÝ SOBÁŠ

Nasledujúce tri roky hľadala habsburská monarchia v rozbúrenom mori neustále sa meniacich politických vzťahov spojenca. Francúzsko sa v monarchii stále považovalo na najväčšieho súpera, zaiste aj v dôsledku pokorenia vo vojne roku 1809. Isté zblíženie medzi nimi nastalo najmä pod vplyvom pôsobenia bývalého francúzskeho ministra zahraničia Charlesa M. Talleyranda a rakúskeho cisára Františka II. Obdobie zdanlivého mieru v Európe narúšali znepokojivé príznaky blížiacej sa vojny medzi Francúzskom a Ruskom. Ani Rakúsko sa nemohlo tomuto konfliktu vyhnúť. Spory medzi Francúzskom a Ruskom sa v priebehu roka 1812 neustále vyhrocovali. Metternich presvedčil Františka II., aby sa monarchia postavila na stranu predpokladaného víťaza, ktorým mal byť Napoleon. Vo vojenskej konvencii podpísanej v Paríži 14. marca 1812 sa Rakúsko zaviazalo postaviť 30-tisícový pomocný zbor, podriadený priamo Napoleonovi, a chcelo získať späť územia v Dalmácii a zabezpečiť si Halič. Za rakúsku stranu podpísal zmluvu generál jazdectva knieža Karol Filip Schwarzenberg, ktorý v rokoch 1810 – 1811 zastával post veľvyslanca vo Francúzsku. Práve jemu ponúkli funkciu veliteľa rakúskych síl v Rusku, čo po dlhšom váhaní prijal. Vedel, že jeho úloha nebude ľahká, lebo mal ako vojak čo najlepšie bojovať za svojho cisára, no zároveň mal ako politik rakúsku účasť na bojoch obmedziť, čím by si monarchia ponechala otvorené zadné dvierka v prípade francúzskej porážky a následného rokovania s Ruskom. Zbor, ktorému mal veliť, bol pripravený. Bol ním tzv. observačný zbor, presunutý krátko po krachu francúzsko-ruských rokovaní v roku 1811 do Haliče. Po prevzatí velenia koncom mája 1812 kniežaťu Schwarzenbergovi podliehalo 23 500 mužov pechoty, 4 500 jazdcov a 2 000 delostrelcov organizovaných do 10 brigád v štyroch divíziách. Na rozdiel od francúzskej armády rakúske zbory neboli stálymi zoskupeniami a mali aj väčšiu samostatnosť. Na ťažení do Ruska sa zúčastnilo 10 plukov radovej pechoty (1., 2., 9., 12., 19., 30., 33., 39., 41., 48.), 4 prápory granátnikov, ktorých považovali za elitu vojska, 2 prápory hraničiarov a 2 prápory jágrov čiže strelcov. Ťažké jazdectvo zastupovali 2 dragúnske pluky (4., 12.), ľahké jazdectvo tvorili 2 švališérske pluky (2., 3.) a 5 husárskych plukov (1., 4., 6., 7., 8.).

 

HUSÁRI HODNÍ OBDIVU

Husári sa od 15. a 16. storočia pôvodne využívali ako uhorský náprotivok tureckej ľahkej jazdy, ktorá ovplyvnila aj ich taktiku a výzbroj. Prvé dva pravidelné husárske pluky habsburskej armády boli sformované roku 1688. V 18. storočí sa význam ľahkého jazdectva zvyšoval, o čom svedčí i nárast počtu husárskych plukov. Príslovečná odvaha v boji, ktorá často prerastala do trúfalosti (čo pripomína i slovné spojenie „husársky kúsok“), no najmä úspešnosť taktiky používanej husármi podnietili rozšírenie tohto druhu jazdectva aj do ostatných európskych armád. Roku 1812 bolo v habsburskej armáde 12 husárskych plukov, z toho jeden hraničiarky. Každý z nich mal od roku 1769 číslo vyplývajúce z postavenia majiteľa pluku – čím bolo nižšie, tým významnejší bol majiteľ. Ten však pluk do boja väčšinou neviedol. V poli velil dôstojník s hodnosťou plukovníka (Oberst). Ďalšími dôstojníkmi boli podplukovník (Oberstlieutenant), prvý major (Erster Major) a druhý major (Zweiter Major). Každý z týchto vyšších dôstojníkov velil jednému zo štyroch oddielov pluku. Každý oddiel (Division) tvorili dve švadróny či eskadróny, ktoré pozostávali zo 150 mužov a boli základnými organizačnými jednotkami pluku. Švadróne velil ritmajster (Rittmeister), čo zodpovedalo hodnosti kapitána v pechote; ďalšími dôstojníkmi boli druhý ritmajster, dvaja nadporučíci (Oberlieutenant) a dvaja podporučíci (Unterlieutenant). Švadróna sa delila na krídla (Flügel) a čaty (Zug). Husári mali zo všetkých jednotiek habsburskej armády vždy najpestrejšiu uniformu. Pokrývku hlavy tvoril roku 1812 čákov rozličných farieb (čierna, červená, sivá, zelená) zdobený chocholom. Vrchnú časť odevu predstavoval husto šnurovaný dolomán a krátky kožúšok rovnakej farby (väčšinou tmavo- alebo svetlomodrý, ale aj zelený), ktorý bol síce ozdobným doplnkom, ale v extrémnych ruských zimách dobre poslúžil. Spodnú časť tvorili úzke nohavice modrej alebo červenej farby a jazdecké čižmy. Oblečenie dopĺňal honosne zdobený opasok a najmä šabľová taška, často s monogramom panovníka. Ďalšou zvláštnosťou bolo povinné nosenie tradičných fúzov.

 

OSOBITOSTI A PREDNOSTI

Výzbroj husárskych plukov sa v priebehu vojen s Francúzskom takmer nemenila. Hlavnou zbraňou bola zahnutá husárska šabľa, ďalej to bola krátka karabína a dve pištole s kresadlovým zámkom. Husári sa v bitkách využívali skôr na ochranu krídel, podporu pechoty a krytie manévrov ostatných jednotiek. V prípade víťazstva najväčšou prednosťou husárov bola rýchlosť pri prenasledovaní nepriateľa. Po porážke kryli ústup zdržovaním útočiacej nepriateľskej jazdy. Pri presunoch hlavných síl sa zasa uplatňovali ako hlavné prieskumné jednotky, ako jednotky predvoja, často v súčinnosti práporov ľahkej pechoty, keď obsadzovali dôležité pozície. V Rusku medzi ne patrili najmä mosty a brody, ale aj hlavné hrádze vedúce cez močiare, križovatky ciest a dediny. Nemenej efektívne bolo využitie husárov ako nájazdníkov, ktorí znepokojovali nepriateľa, spôsobovali zmätok v jeho obrane, napádali jeho trén (zásobovací oddiel) a ukoristeným proviantom dopĺňali vlastné zásoby. Pozornosť si zaslúži napríklad akcia ritmajstra Eduarda von Pickl z 1. husárskeho pluku, ktorý sa so 46 vybranými mužmi 12. júla 1812 zmocnil ruského skladu v meste Pinsk. Napadol tamojšiu 147-člennú posádku a ukoristil pokladnicu s 26 000 rubľami a 160 000 centov soli. Spôsob boja husárov a ich nasadenie zväčša v menších skupinách – švadrónach a čatách – predpokladalo u dôstojníkov, ale i poddôstojníkov a vojakov značnú mieru schopnosti samostatného uvažovania a triezveho úsudku, najmä ak išlo o prieskumné úlohy. V rakúskej armáde bola iniciatíva a samostatnosť neveľmi podporovanou vlastnosťou, naopak, rozhodovanie sa malo ponechať najvyšším veliteľom. Husárske pluky boli však v tomto ohľade výnimkou. NA PRAVOM KRÍDLE V ruskom ťažení pripadla Schwarzenbergovmu zboru úloha chrániť najkrajnejšie pravé krídlo Napoleonovej Veľkej armády, ktorú tvorilo vyše 600-tisíc mužov. Napoleon mal pri útoku na Rusko tri možnosti postupu. Prvá predpokladala začiatok invázie v Kráľovci (vtedy Königsberg, dnes Kalinigrad) a postup pozdĺž Baltského mora až k Petrohradu. Druhá sledovala južnú trasu, vedúci cez relatívne bohatú Ukrajinu a Kyjev až k Moskve. Najvýhodnejšia však bola trasa Grodno – Vilnius – Minsk – Orša – Smolensk, ohrozujúca obe najdôležitejšie centrá ruskej ríše. Francúzska armáda, ktorú však rodení Francúzi tvorili len spolovice, sa skladala z 11 peších, 4 jazdeckých zborov a cisárskej gardy. Na ľavom krídle, opierajúc sa o pobrežie mora, stál McDonaldov 10. Zbor zložený prevažne z Prusov. Na juhu, v priestore okolo Kovna, stála hlavná armáda pod Napoleonovým osobným velením v počte 168 000 mužov. Ďalej na juhu sa nachádzala menšia armáda talianskeho miestokráľa Eugena de Beauharnais v počte 75 000 mužov a 77-tisícová armáda Napoleonovho mladšieho brata Jeroma Bonaparteho, v rámci ktorej pôsobil aj francúzsky generál Reynier so 7. saským zborom na pravom krídle. Proti Veľkej armáde stáli tri početne slabšie ruské armády: de Tollyho 1. armáda (127 000 mužov) a Bagraionova 2. armáda (48 000 mužov) boli v postavení proti útočníkom, 3. armáda generála Tormasova v počte 43 000 mužov a 163 diel stála južne od rozsiahlych Pripiatských močiarov, do bojov s hlavnými silami zasiahnuť nemohla, mala však plne zamestnať Schwarzenberga a Reyniera.

 

MOČIARE PLNÉ KOMÁROV A VLKOV

Dňa 9. júna dostal knieža Schwarzenberg rozkaz od cisára Napoleona, aby vyrazil. V nasledujúci deň sa Rakúšania vydali na pochod. Terén, v ktorom sa zbor pohyboval, bol mimoriadne ťažký a významnou mierou ovplyvňoval charakter ťaženia. Celú oblasť tvorili močiare a podmočené lúky popretkávané riekami a potokmi, ktoré pre široké okraje bahnitých nánosov boli takmer neprekročiteľné. Zriedkavé cesty viedli po hrádzach a predstavovali nebezpečné prekážky pre postupujúce útočiace vojsko. Zásoby boli veľmi biedne, postačovali len čriedy dobytka a koní. Vojakom znepríjemňovali život aj všadeprítomné mračná komárov. Pre jazdu boli nebezpečné najmä časté nočné útoky vlkov, ktoré plašili kone a nezriedka spôsobili zdržanie celých plukov zamestnaných zháňaním zvierat v močiaroch. LETNÉ BOJE Prvá väčšia bitka medzi rakúskou jazdou a ruskými oddielmi sa odohrala 8. augusta 1812 pri Szechniowiciach za významného podielu husárskych plukov. Husári 1., 6. a 8. pluku za pomoci švališérov a niekoľkých delostreleckých batérií prinútili ruské vojská generála Kamenského ustúpiť. Urputnosť bojov potvrdzuje i smrteľné zranenie veliteľa 1. husárskeho pluku, plukovníka baróna Horvátha. Hlavné sily protivníkov sa stretli 11. augusta pri Pružanoch a dedine Podubno. Ruský generál Tormasov zaujal výhodné postavenie a vyčkával v defenzíve. Schwarzenberg, ktorého medzitým Napoleon poveril velením spojených síl rakúskeho a saského zboru, sa rozhodol obísť ruské ľavé krídlo saskými silami posilnenými dvoma rakúskymi brigádami cez les, pričom on by útočil na Rusov čelne. Ťarchu bojov niesli saské Reyneirove sily, kým rakúsky postup na ľavom krídle sa obmedzoval na ostreľovanie Rusov delostrelectvom. Husári podporovali útoky saskej a rakúskej pechoty, no samostatne do boja nezasiahli. Rusi boli postupne vytlačení z pozícií a so súmrakom usporiadane ustúpili. Ruské straty činili asi 4 000 mŕtvych a ranených a 500 zajatých, Rakúšania stratili 2000 a Sasi vyše 800 mužov. Ľahká jazda spojencov až do začiatku septembra prenasledovala ruské vojská a zatlačila ich až za rieku Styr. Na rozvodnenom toku sa prenasledovanie zastavilo a husárske oddiely zaujali na brehu predsunuté postavenia. Detašovaná brigáda generála Mohra, pod ktorú spadal aj 4. husársky pluk, zatiaľ 20. augusta obsadila mesto Pinsk na severe. Napoleon bol s činnosťou oboch zborov mimoriadne spokojný a 24. augusta navrhol cisárovi Františkovi II., aby Schwarzenberga povýšil do hodnosti poľného maršala. Obe znepriatelené vojská sa takmer do polovice septembra nehýbali. Čas však nahrával do karát ruskému veliteľovi. Od juhu sa k jeho pozícii blížila dunajská armáda admirála Čičagova v počte 34 000 mužov. Tým sa pomer síl úplne obrátil v ruský prospech. Dňa 22. septembra začali ruské vojská útok. Kniežaťu Schwarzenbergovi neostávalo nič iné, len pomaly ustupovať, držiac pritom hrádze, ktoré poskytovali jedinú schodnú cestu. S väčšinou zboru prešiel 1. októbra na ľavý breh Bugu a postupoval popri ňom na sever k Brestu, brániac tak zároveň cestu do Varšavy. Celý ústup kryli jednotky ľahkej jazdy tvoriace zadný voj. Ruský tlak neustával a Schwarzenbergove vojská boli 10. októbra vytlačené aj z Brestu. Ruský postup sa podarilo zastaviť až o osem dní neskôr na rieke Bialke.

 

 

JESENNÝ OBRAT

Celková situácia sa začala meniť. Viedeň pokladala boj proti Rusku za nutné zlo a vojenské úspechy zboru v auguste nezodpovedali obmedzenej účasti rakúska v bojoch, ako to sľuboval na tajných rokovaniach s Ruskom Metternich. Hoci rakúske jednotky boli posilnené dvoma pešími plukmi a 7. husárskym plukom, celková podpora nepostačovala. Aj pre hlavné Napoleonove sily sa situácia začala obracať k horšiemu. Keď Napoleon obsadil hlavné mesto Ruska, dúfal, že skoro uzavrie mier, čo sa však neuskutočnilo. Vzhľadom na pridlhé zásobovacie trasy francúzske vojská trpeli nedostatkom zásob. Preto Napoleon 18. októbra opustil Moskvu a vracal sa späť. S narastajúcou zimou a s ruskými oddielmi v pätách bol ústup zdrvujúci. Vrchný veliteľ ruskej armády maršal Kutuzov nariadil admirálovi Čičagovovi, aby odrezal Francúzom ústupovú cestu. Prekážkou tohto plánu bol však Schwarzenbergov zbor. Maršalovi Schwarzenbergovi pohyby ruských vojsk neunikli a takisto rozdelil svoje sily. Na čele zboru sám začal prenasledovať Čičagova, kým francúzsky generál Reynier mal naďalej držať v šachu ruského generála Sackena.

 

ZIMNÁ KATASTROFA

Napriek rozkazu udržať Minsk za každú cenu sa Schwarzenberg obrátil späť a vydal sa na pomoc Reynierovi. Dňa 17. novembra spojené rakúsko-saské vojsko pri Izabelline porazilo ruského generála Sackena a knieža Schwarzenberg pokračoval v prenasledovaní Čičagova. Ten však už získal priveľký náskok, ktorý sa nedal dohnať. Mimoriadne nízke teploty (až -24°C) spôsobovali vojakom ťažké omrzliny, zľadovatené cesty znemožňovali rýchlejší pohyb a únava po 5-mesačnom ťažení si tiež vyberala daň. Vojaci nemali takmer žiadne oblečenia ani obuv. Proti silnejúcim mrazom si obliekali všetko, čo našli alebo ukradli obyvateľstvu, tváre a ruky si natierali zvieracím tukom, aby im neomrzli. Jazda nemohla používať kone, pretože nehybnosť v sedle viedla k zamrznutiu. Do 25. novembra sa odohrávali drobnejšie šarvátky, v rámci ktorých zatlačili Rusov ďalej na juh. Schwarzenberg sa potom rozhodol postúpiť na sever, aby bol bližšie k ústupovej trase Francúzov, o ktorých nemal skoro žiadne správy. Dňa 7. decembra vstúpil do Slonimu, kde vyčkával sedem dní, potom postúpil ešte ďalej na sever a 21. decembra sústredil sily v okolí Vialystoku s predsunutou brigádou generála Frehlicha na východe v Grodne. Vtedy už dostal správy o katastrofe, ktorá postihla Francúzov pri rieke Berezine 25. – 28. novembre. Zvyšky kedysi mocnej Veľkej armády ustupovali neusporiadane na západ. Po prijatí týchto správa začal Schwarzenberg vyjednávať s Rusmi, pričom sa sťahoval do priestoru východne od Varšavy. V tejto oblasti zostal rakúsky expedičný zbor až do 18. januára 1813. Po 21. januári, keď ruské vojská v mohutnej presile prekročili hranice, sa začal ústup rakúskeho zboru do Krakova. Dňa 30. januára 1813 podpísal Schwarzenberg formálnu dohodu s Rusmi o rozpustení rakúskeho zboru, ktorého príslušníci sa do konca februára presunuli do Haliče. Tým sa vojenská účasť habsburskej monarchie na ruskom ťažení skončila. Zbor mal straty 7 000 vojakov padlých alebo ranených v bitkách a 5 000, ktorí zmrzli alebo podľahli chorobám. Koncom februára knieža Schwarzenberg odovzdal velenie generálovi Frimontovi a odišiel do Viedne. Jednotlivé pluky, najmä jazdecké, boli prevelené do novej, mohutnej armády, ktorá sa vytvárala v Čechách. Rakúsko sa priklonilo na stranu víťaza. Navonok síce zostávalo neutrálne, no v skutočnosti sa už pripravovalo na vojnu proti Napoleonovi.

 

Tomáš Slezák

prevzaté z Historickej revue

Kontakt

Spolok vojenskej histórie a streľby 8. ck husársky pluk "Kienmayer" Kuklov 272
90878 Kuklov
Slovakia
+421949199994 info@8-husarsky.sk